Útok SDKÚ-DS a KDH proti slobode prejavu a ich ututlávanie vlastných nezákonností
Takú cenzúru, akú zažívam v tejto paródii na slobodu a demokraciu som zďaleka nezažíval v rokoch 1988 – 1989, kedy som si naopak užíval takmer úplnú slobodu! Príspevky do Slobodnej Európy som mohol posielať aj za jednu korunu z telefónneho automatu, kam volávali spätne. Niekoľkokrát mi aj poslali zopár stoviek bonov. Moje samizdaty prepisovali sekretárky z „tajnej cirkvi,“ ale aj tajomníčka VŠMU, prispieval som aj do pololegálenho Ochrancu prírody a v ňom publikoval aj rozhovory o ľudských právach a takmer všetky mnou ponúknuté články prevzali aj v Pravde a iných režimných periodikách.
Teror a útok na slobodu prejavu začal až 22. novembra 1989. Tzv. Verejnosť proti násiliu, vzápätí pomenovaná aj na Násilie proti verejnosti vtedy zakázala vystúpiť na tribúne hlavnému oficiálnemu predstaviteľovi celej mládeže na Slovensku Ing. Jurajovi Janošovskému. Ján Budaj vtedy riešil aj moju maličkosti. Pred svedkami na mňa vrieskal, ako ho, inak pôsobiaceho flegmaticky predtým a možno ani potom nikto nepočul. Že ako si dovoľujem lepiť po Bratislave plagáty, ktoré mi neschválil ani on a ani Václav Havel! Kto to nezažil, tomu sa to môže zdať neuveriteľné. Na pôdu mojej bývalej vysokej školy ma nevpustili, vraj akademická sloboda spočíva v tom, aby mohli diskutovať sami študenti a nimi pozvaní. Ale nezávisle od seba, na iných vysokých školách mi prezradili, že museli non – stop 24 hodín, každú hodinu telefonovať do Prahy (VPN v prvých dňoch prevratu ešte nemalo spojenie z Bratislavy na vidiek, na Prahu odkazovali z mníchovských vysielačiek aj Slovákov. Preto aj pôvodne po Slovensku nevznikali všade miestne VPN, ale často občianske fóra – Banská Bystrica – Sásová, Banská Bystrica, Brezno, Čierny Balog, Žilina, Košice, Bratislava – Prednádražie a iste aj mnohé iné). Že z Prahy im dávali o. i. aj rôzne tipy na plagáty a keď niečo napadlo ich, alebo to niekde zhliadli, skutočne im museli tie plagáty odsúhlasiť v Prahe. Dali mi aj číslo na Občanské fórum. Keď som ho vytáčal, vždy sa ohlasovali „Tady mozek.“ Dosť ma vtedy vyľakalo, keď som raz v noci telefonoval do Česko-slovenskej televízie v Bratislave – a tam sa tiež ohlásili „Tady mozek.“
Teror pokračoval a pokračuje aj nástupom internetu. Jednoducho vymazávali a vymazávajú všetko, čo by mohlo, v prípade, ak by to viac ľudí zobralo vážne poškodiť záujmy réžie nadradenej koalícii aj opozícii, bez ohľadu na ich striedanie sa. Ešte predtým, 17. novembra 1990 ma pozval na tribúnu Fedor Gál, hoci dobre vedel, že som bol prvým, ale vecným a korektným kritikom ich VPN, na Námestí SNP v Bratislave a ponúkal mi aj mikrofón. Moja tréma však spôsobila, že som sa slova vzdal. Aj jeden známy, Žid, ktorý sa stal v dospelosti úprimným katolíkom mi hovoril, že oveľa lepšie píšem, než hovorím. Požiadal som vtedy Fedora Gála, aby mi umožnil môj pohľad na vtedajšie demonštrácie za „slovenčinu bez výnimky“ napísať ako článok u nich, na ich písacom stroji, v Mozartovom dome ešte v ten večer. Bez váhania mi to umožnil. Len keď som to dopisoval v jednej z ich učební, chceli ma odtiaľ vyhodiť dvaja podgurážení podpredsedovia: Môj bývalý kolega z bratislavskej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny č. 6, vtedy už podpredseda parlamentu László Nagy a podpredseda vlády Jozef Kučerák. Najprv sa medzi sebou hádali, že či to píšem za nich, alebo proti nim. Potom asi pochopili, že to píšem proti réžii tých, ktorí riadili ako ich, tak aj vtedy akože ich úhlavného nepriateľa Maticu slovenskú a tzv. hladovkárov. Proti réžii tých, ktorí dokázateľne umelo rozoštvávali občanov SR, Slovákov a Maďarov, tých, ktorí sa hanbili za to, že sa narodili na Slovensku a tých, ktorí na to boli niekedy až prehnane hrdí.
Takto pokračoval mediálny teror proti mne najmä po r. 1997, kedy som sa opäť, po zanechaní stratového biznisu venoval viac verejnému pôsobeniu. A pokračuje aj dnes – na Facebooku (FB). Včera som tam privítal pána predsedu KDH, ktorý sa registroval na FB v sobotu 14. novembra, v deň volieb. Stal som sa jeho siedmym alebo ôsmym priateľom. Doporučil som mu hneď ďaľších 20 priateľov, za čo sa mi poďakoval súkromnou správou. Medzitým mi však Zita Pleštinská vymazala ďalší zo série komentárov, vtedy na nástenke p. Figeľa. Preto som sa obrátil priamo na Jána Figeľa:
„NALEJME SI ČISTÉHO VÍNA! Vážený pán predseda, včera som si tu dovolil komentovať príspevok Ing. arch. Zity Pleštinskej, kde hovorí o slušnosti v politike. A to som nemal! Lebo Zita Pleštinská patrí na FB k najdrzejším cenzorom. Hneď mi to aj vymazala. Chráň nás Pán Boh od toho, keby sa obnovil Slovenský denník, a ona by tam mala možnosť pchať svoje prsty. Pani exposlankyni a neúspešnej kandidátke som si dovolil pripomenúť, že mi v piatok vymazala veľmi slušnú prosbu v tom, aby prispela k ukončeniu nezákonnej volebnej kampane v prospech trenčianskych kandidátov SDKÚ-DS a KDH, editovanej v čase moratória. Podobne som oslovil asi 7 politikov SDKÚ, cenzorkou je zatiaľ len Z. P., ostatní vec len ignorujú, hoci na nástenkách niektorých sa vyvinula zaujímavá diskusia s ich priateľmi, aj keď bez toho, že by niekto reagoval na konkrétneho páchateľa, kandidáta do VÚC TN, VŠ učiteľa politológie (!) PhDr. Miroslava Řádka. Ústredná volebná komisia k porušeniu zákona kandidáta SDKÚ-DS a KDH doporučila v uznesení č. 34 podať trestné oznámenie. Ja si však myslím, že by to nebolo nutné, keby sa SDKÚ relevantným spôsobom ospravedlnila, prejavila ľútosť a informovala o vlastných opatreniach. Boli by ste ochotný ako ich koaličný partner k tomu prispieť? Vopred Vám ďakujem.“
Po chvíli, citovaný odstavec vymazal aj Ján Figeľ. Tým sa aj on zaradil k radu cenzorov SDKÚ-DS a KDH. Cenzúru zo strany politikov súčasnej koalície, hoci nie som ich fanúšikom som zatiaľ nezažil. Určite našej akože opozícii nemôže slúžiť na ospravedlnenie, že potrebujú ututlávať všetky prehrešky z vlastného tábora aj na zdanlivo slobodnejších médiách, než je tzv. mienkotvorná tlač, rozhlas a televízia, kde im to istia iní.
Karol Nagy, karolnagy7@gmail.com