Tragikomické košické súdy
Košické súdy prejednávali v r. 2005 žalobu dnešného arcibiskupa metropolitu Mons. Jána Babjaka na Ústav pamäti národa (ÚPN).
ÚPN v svojom stanovisku nehorázne a drzo tvrdí, že vraj Mons. Babjak „nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o ochranu osobnosti,“ čo preložené do ľudskej reči znamená, že podľa neho nedošlo v zmysle žaloby k ničomu spôsobilému zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.
Okresný súd Košice I túto nehoráznu drzosť Ústavu pamäti národa poprel slovami: „(žalobca) mohol zásah do svojich osobnostných práv pociťovať neprimeranou reakciou niektorých ľudí na uverejnené údaje,“ ... avšak vzápätí samosudkyňa popiera samú seba, keď pokračuje: „.... avšak tento subjektívny pocit nepostačuje na to, aby došlo k skutočnému zásahu do jeho osobnostných práv.“ Ľudskou rečou povedané, podľa samosudkyne sa arcibiskupovi metropolitovi metropolitovi sa len čosi zdá, sníva, čo nezodpovedá objektívnej realite. Totálny nezmysel! Na inom mieste Žáková nepriamo tvrdí, že zverejnenie Mons. Babjaka v zozname ŠTB nie je „spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.“ Trápny obraz celej našej justície, prinajmenej tej jej časti, ktorá sa od košickej samosudkyne JUDr. Márie Žákovej nedištancuje! Pripomínam, že Mons. Babjak písal o útokoch na jeho osobu zo stranu podriadených, ako aj o tom, že za spolupracovníka ŠTB je schopné považovať ho „celé duchovenstvo,“ teda všetci gréckokatolícki kňazi. Spomína aj anonymné telefonáty. Ja môžem dodať, že ho na základe evidencie ŠTB osočujú na webe aj exkomunikovaní biskupi, tzv. Dohnalovci a iste aj mnohí iní.
Trochu odlišný postoj zaujal v odvolacom konaní Krajský súd Košice. V odôvodnení rozsudku uvádzajú: „Úspešnosť nároku žalobcu na ochranu osobnosti, pokiaľ bol orgánom bývalej štátnej moci evidovaný ako bývalý príslušník ŠTB, teda inštitúcie, ktorej činnosť je spojená s prenasledovaním osôb nepohodlných komunistickému režimu a to bez ohľadu na to, že takáto evidencia nepreukazuje vedomú spoluprácu, nemožno vylúčiť. Už samotné označenie „dôverník“ totiž môže objektívne navádzať k záveru o nejakej forme dôverného vzťahu s touto inštitúciou. Nároku na ochranu osobnosti vo vzťahu k takémuto zásahu však nemožno vyhovieť pri takto formulovanej žalobe, ako ju žalobca v tomto konaní vykonal.“
Keby teda Mons. Babjak nežiadal rozhodnutie súdu o tom, že ÚPN zverejňuje nepravdivý údaj, ale žiadal proste nezverejňovanie svojho mena a osobných údajov v zozname ŠTB – ÚPN (podobne ako nie sú a nikdy neboli zverejňované ani abecedné zoznamy s dátami narodenia aj najťažších zločincov, právoplatne odsúdených) podľa Krajského súdu v Košiciach, mohol uspieť.
Keby mal Krajský súd v Košiciach pravdu (o čom pochybujem), iste by sa našiel niekto, kto by na niektorom z košických súdov patričnú žalobu podal a po úspechu by sa roztočil kolotoč desaťtisícov pojednávaní! Potrebujeme to?
Možno predsa len spomínaný krajský súd nefantazíruje, nebolo by jednoduchšie a vhodnejšie jednoduchou novelou zákona, výmenou a doplnením niekoľkých slov prikázať Ústavu pamäti národa, aby sa aj on riadil všeobecne platnými právnymi predpismi, najmä o archívnictve, a o ochrane osobných údajov, tak ako sa nimi riadia všetky ostatné archívy a ich návštevníci (teda všetci občania, ktorí o to požiadajú)? Aj keď podľa všetkého košickí sudcovia len tárajú (Keďže žiadny súd nemôže rozhodnúť protizákonne, a o zverejnení tzv. registračných protokolov ŠTB hovorí zákon), novela zákona by nás zbavila hanby za nespravodlivé, ale aj nezmyselné prenasledovanie 60 tisíc občanov súčasným režimom!
karolnagy77@gmail.com